Dozvuky vojny

Autor: Barbora Hrínová | 18.10.2016 o 19:26 | (upravené 18.10.2016 o 20:26) Karma článku: 4,52 | Prečítané:  666x

Irina sedí na posteli v izbe hotela, ktorý spravuje večne opitá Arménka s monoklom pod okom, a telefonuje so svojou matkou.

Naviguje ju, kde má doma lieky, povzbudzuje ju, že za to, že je zlé počasie, ešte nemusí mať zlú náladu a pridá niečo o našom výlete a o mne. Že som  tiež práve vstala a češem sa na vedľajšej posteli. Nikdy sa o mňa podobným spôsobom nezaujímal cudzí človek, ale Irinina matka má v živote prázdno a parazituje na živote svojej dcéry. Privlastňuje si z neho životodarné detaily.  Irina jej ešte povie, že si otváram jahodový jogurt , a že za chvíľu odídeme z hotela a nasadneme na maršrutku.  Matka si určite bude celý ten výjav prehrávať pred očami stokrát, vo viacerých variantách, vrátane tej, že maršrutka zíde z cesty a padne do priekopy, až kým sa Irina nevráti bezpečne do Tbilisi a nezašramotí kľúčmi vo dverách.  Irina má 35 rokov a je vzorná dcéra. Keď jej umrel otec, vrátila sa po siedmych rokoch za matkou z Nemecka.

Robiť turistickú sprievodkyňu v Gruzínsku je veľmi častou aktivitou mladej dámy. Ak je v súčasnosti vysoká nezamestnanosť a ekonomický prepad, majestátne pozostatky slávnej minulosti vás nikdy nenechajú v štichu.  Unikátne kamenné mestá, kostoly na každom rohu a úchvatná škola nástennej maľby z trinásteho storočia sú tu vždy, aj keď nemáte kapitál na založenie vlastnej firmy, alebo nechcete robiť prostitútku. Irina má v sezóne turistov každý víkend a niekedy aj každý druhý deň. Ukazuje im krásy krajiny a ona si nenápadne obzerá ich. Zavše sa medzi nimi nájde pohľadný Nemec, Španiel alebo Angličan. Irina sa mu potom snaží votrieť do priazne a večer, keď uloží mamu spať, predstavuje si, že jej zajtra zavolá, na  číslo, ktoré mu dala na svojej vizitke turistickej sprievodkyne, pozve ju na kávu a o mesiac sa s ňou zosobáši v katedrále v Mníchove. Turista si na druhý deň pobalí kufre a Irina ho už nikdy neuvidí. Dostane však ďalšiu várku cudzincov a celý príbeh začína odznova. Oni si prezerajú kostoly v byzantskom štýle a Irina ich. Takí Nemci sú vždy úžasne zabezpečení, pre každú situáciu majú tú správnu vec. Vlhčené obrúsky na utieranie rúk, lekárničku a ihlou s niťou, keď im na vyžehlenej košeli náhle odpadne gombík.  Toho by sa od gruzínskeho muža nedočkala.

Irina by aj chcela rodinu, ale nie je si istá gruzínskymi mužmi. Keď raz sedíme nad kapučínom v hipsterskej kaviarni, poznamená, že ženy sa tu stali viac európskymi, ale muži zostali uviaznutí niekde v tradičnej kultúre a mýtoch.  Kým sú slobodní, len sa zahrávajú, ide im len o flirt. Irina to vyslovuje  so zvláštny akcentom, "flert", a vyznieva to v jej podaní rovnako vzrušujúco ako škrobová múčka. Nebaví ju to. A potom sú zas takí, ktorí to myslia smrteľne vážne. Každý rok sa stane aspoň päť prípadov, keď muž zabije svoju manželku, po tom, čo sa dozvedel, že mu bola neverná. A následne aj seba. Gruzínski muži teda nie sú nič moc, ale rovnako ani Nemecké ženy.  Irina prišla k poznaniu, že  nemajú morálne hodnoty, nechcú rodinu, a zavše už rezignovali aj na make - up. Irina síce nemá pre koho, ale udržiava zdanie ženy. Keď opúšťame toalety kaviarne, zastane pred zrkadielkom, prečeše sa a vytiahne rúž. "We have to be beautiful, always", vychováva ma. Taká gruzínska žena so zmyslom pre morálne hodnoty a rúž a európsky muž, ktorý síce má gule, ale aj všetky gombíky na košeli, to by bol skvelý pár. V Irininej predstave vznikajú ideálne tvary a spojenia. Nič také jej však realita nepriniesla. Večer sa vracia k mame, ktorá zoslabeným zrakom kontroluje každý gram tuku na jej tele. We have to be beautiful, always.

Keď sa ešte takmer nepoznáme, celkom ma vydesí, že bez vysvetlenia preruší náš rozhovor vo foyer divadla, odíde von a 15 minút sa nevracia. Telefonovala. S matkou preberali ako to zvládne. Keď už sedíme v hľadisku malej divadelnej siene, opäť sa bez vysvetlenia zdvihne a na chvíľu odíde. Premkne ma neurčitý strach, čo keď jej prišlo zle a teraz kolabuje niekde na záchode, alebo je spojená s nejakou teroristickou skupinou a išla zaistiť posledné detaily pred atentátom v divadle. Vráti sa a povie, že sa dohodla s uvádzačkou, že počas predstavenia nechá na sále dvere otvorené.  

Irina má fóbiu z uzavretých priestorov. Neskôr sa dozviem dôvod. V Tbilisi začiatkom 90. tych rokoch prebiehala občianska vojna. V 90. siatych rokoch, kedy bol predsa najväčšou hrôzou na svete Mečiar a inak sa všetko neustále zlepšovalo. Tu sa v centre mesta strieľalo a kolabovala celá infraštruktúra.  Ďalší známy mi neskôr povie, že nemali doma 5 rokov elektrinu, svietili petrolejkami a jeho mama, pred tým doktorka v akadémii vied, začala vo veľkom piecť orechovníky a predávať ich na ulici. No a Irina s mamou sa niekedy v tej dobe viezli tým metrom. Zastalo uprostred dvoch staníc a padla na nich ich úplná tma.  Vystúpili a veľký dav ľudí sa pohol peši podzemným tunelom po koľajach na ďalšiu stanicu. Pochod smrti to nebol, ale predsa len, nevítané ozvláštnenie v toku bežného dňa. Nepadali im na domy bomby, vojnu tvorili takéto mikrodrámy, ktoré vo vzorných dcérach zanechali traumy na celý život.  Uprostred predstavenia Irina zase vyjde na záchod  a telefonuje mame, čo sa deje na javisku, a mama sa na tom smeje, pretože to znamená, že Irina neodpadla.  

Po divadle ideme spolu tmavými uličkami, keď zastane pred jedným domov a usmeje sa na mňa. Tu býva. Prebehne mi po chrbte mráz.  Budova sa nakláňa pod ťarchou vlastnej váhy k zemi, značne zošúpaná omietka, o stenu opreté haraburdy a páchnuci moč. Vedľa sú dve tri uličky upravené pre turistov, ale takto sa tu býva.  Mám nepríjemný pocit, akoby ma mali za najbližším rohom znásilniť. Vyruší ma však iba mačka, ktorá preskakuje po vekách kontajnerov, okolo ktorých sú odpadky porozhadzované po zemi. Zlovestné fasády chátrajúcich domov sú všade naokolo. Gruzíncom vraj záleží iba na tom, čo je vnútri.  

Keď ma Irina zavolá na večeru k sebe domov, môžem sa o tom presvedčiť. Dnuka je útulne, izba je zariadená nábytkom z éry socializmu, ale čisto a slušne. Je tu hnedý mohutný vydratý diván a na klavíri dečka. Irinina mama sedí v kresle, s unavenými očami, akoby bola predlohou pre existencialistického maliara a okolo nôh sa jej obšmieta krásne šteňa anglického setra. Prišli k nemu len nedávno a nedali za neho ani jedno tetri. Irinin brat pozná chlapíka, ktorý kšeftuje so psami.   Je to sučka, a pýtam sa, či nechceli radšej psa, menej starostí, myslím si, možno sa mýlim.  Irina trochu zrozpačitie a povie, že fenka môže mať mladé. A tie môžu predať, dodá s istým ostychom matka.  Tu človek neustále nerozmýšľa, čo by si mohol kúpiť, ale čo by mohol predať. Ale všetko sa tu strašne rýchlo mení,  - vycúva z témy Irina. Za posledných päť rokov urobilo toto mesto veľký krok vpred. A aké len ešte bude za ďalších desať rokov, zdôrazňuje matka a pohladí fenku, ktorá sa jej dôverčivo uvelebí na kolenách.  

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?