Chrípka v Gruzínsku

Autor: Barbora Hrínová | 7.10.2016 o 18:58 | Karma článku: 6,35 | Prečítané:  1382x

Na toto som naozaj pripravená nebola. Sedela som v lietadle a premýšľala, aké to bude skvelé, vypadnúť na pol roka z Bratislavy, bude to dobrodružstvo, len o trochu náročnejšie ako dlhšia dovolenka v Taliansku alebo Španielsku. 

Veď svet je síce komplikovaný, ale  prehľadný a dobre zásobovaný, čosi ako medzinárodné letisko v Istanbule.  Až prišiel prílet krátko po polnoci do Tbilisi a cesta na neznámu adresu s robustným taxikárom, ktorý sa vyhol centru mesta a švihal si to cestou lemovanonou kameňolomami a gruzínskymi panelákmi, ktoré v tej tme vyzerali ako kulisy z hororového filmu. „Predal“ ma do rúk mlčanlivému týpkovi, ktorý pôsobil, akoby mi šiel pod rúškom noci odovzdať kilo heroínu a nie kľúče od bytu. Pred bytovkou húkala sanitka aj policajné auto a dom nemal vchodovú bránu. Prvé dvere, do ktorých ste z ulice vošli, boli tie od výťahu. Vedela som, že nie celý svet je Európska únia, ale nikdy som nemala príležistoť overiť si to v praxi. Zavrela som oceľové dvere bytu na sedem západov a dúfala, že mi nikto z ulice nepríde klopkať v noci na dvere. Zobudila som sa celá, ale s príšernou bolesťou a škrabaním v krku.

S rozvíjajúcou sa chrípkou  si človek rýchlejšie uvedomí, že vo fyzickom priestore, kde sa nachádza, potrebuje mať nejakú sieť vzťahov, na ktoré sa môže obrátiť a že vyšetrenie u obvodného lekára sa cez facebook urobiť nedá. Urobila som si teda aspoň čaj a vyšla na balkón. Para rýchlo stúpala v studenom novembrovom povetrí.  Medzera medzi dvomi výškovými budovami mi umožňovala výhľad na protiľahlú stranu mesta – sídlisko Suburtalo.  Rozsiahle územie posiate tisíckami bielosivých panelákov, ktoré pôsobili tak krehko a zúbožene, akoby boli všetky napadnuté cholerou. Petržalka  je oproti nim bez debaty luxusný rezort. Keď trochu vyšlo slnko ukázali sa za nimi biele vrcholky Kaukazu, čo podporilo pocit akejsi prázdnej mesačnej krajiny. Byť v miliónovom meste, v ktorom nepoznáte nikoho, je zvláštny druh ľudskej skúsenosti, ktorá nemá nič spoločné s melancholickými depkami z osamelosti. Je to praktická a objektívna osamelosť. O pár dní sa to trochu zmení, pretože sa mám dostaviť do office organizácie, s ktorou tu budem spolupracovať, ale dovtedy tých ľudí predsa nebudem otravovať s tým, že mi tečie z nosa.    

Musia mi pomôcť citrusy. Veď v tejto krajine dokonca pestujú citróny a mandarinky, najmä v subtropickom Adžarsku, viem, z wikipédie. Kde ich však majú v okruhu môjho domu, netuším. Obmotám si šál okolo krku a vydám sa na prvú prieskumnícku výpravu za obchodom s potravinami. Nie je to vôbec ľahké, zato rýchlo nájdem Beauty salón, ktorého neónovo ružový názov zúrivo žmurká na každého okoloidúceho. Z plagátu na ňom sa usmieva orientálna krásavica s príčeskom. Inak tu ale veľa krásy nie je. Mám to šťastie, že bývam v slušnej novostavbe, ale priľahlé baráky vyzerajú dosť biedne. Ťažko sa to opisuje v slovenských termínoch, kde človek za vrchol všetkého zla považuje nezateplenú posprejovanú bytovku v Petržalke. Tuto sa kde tu v panely objaví diera, trhlina, alebo z neho nezmyselne vyčnieva rad kovových tyčí. Pristavuje sa všade, na existujúci dom sú spredu akoby prilepené ďalšie byty.  Aj zozadu, pod strechou, akoby to boli lastovičie hniezda. Technológia ich konštrukcie a upevnenia sa nezdá oveľa premyslenejšia. Vstupnú bránu nemá žiaden dom, napriek tomu vchody nelákajú k vstúpeniu. Pobehujú pred nimi hlúčiky vyziabnutých túlavých psov. Neskôr sa dozviem, že som ubytovaná vo veľmi dobrej štvrti , pretože „all the city sucks“. Konečne, zdá sa, narazím na niečo použiteľné, zakopnem o bedničky s kapustou a peknými tekvicami na ceste. Tvoria lákadlo pred malým zelovocom v garáži. Vnútri, pri teplote okolo nuly, sedí za pultom pani v kabáte zapnutom iba zicherkou. Má úplne vytuhnuté črty tváre a pozerá na mňa ako na votrelca. Keď skúsim niečo po anglicky, uzavrie sa do seba ešte viac, ani perou nepohne. Našťastie o kúpe citrónov netreba veľa rozprávať,  cenu mi vypočíta na počítadle s farebnými drevenými guľôčkami. Neskôr zistím,  že zelovoc môžem používať ako hodinky. O ôsmej otvárajú a o piatej zatvárajú, sedem dní v týždni, počas celého roka, teta v priestore s otvorenými dverami vytrvalo sedí vo všetkých ročných dobách ako malý zatrpknutý buddha, povznesený nad všetko. Nerozhádže ju ani vážna konkurencia - o niekoľko dní zistím, že o zástavku ďalej je moderný supermarket. Teraz sa však vraciam domov celkom zdesená a nameriam si 37,5.  

Hľadám na internete nejaké adresy zdravotných stredísk. Spomeniem si na info z bedekera, že sa treba mať na pozore, lebo v Tbilisi robí taxikára každý, kto má auto. Nechcem si predstaviť, kto všetko tu robí lekára. Na to netreba ani to auto. Stačí si vyvesiť falošnú vygravírovanú ceduľku Mudr Šaman na dvere.  Potrebovala by som zúfalo niekoho odporučiť. Nemám inú možnosť, zavolám napokon pani Adamovičovej. Strávila v tejto krajine dlhé roky, jej manžel tu robil veľvyslanca a dala mi zopár užitočných rád, ešte pred tým, než som sa tu ocitla. Len po telefóne, nikdy sme sa nevideli osobne, niekto z mojej rodiny mal proste na ňu kontakt. Nikdy som si však nemyslela, že jej budem volať ohľadom ucpaného noca a bolesti v krku hneď na druhý deň po príchode. Pani Adamovičová je veľmi milá a dá mi kontakt na lekára, ku ktorému tu osobne sama  chodila.  Hovorí iba po rusky, ale keď na neho vyplazím jazyk, snáď porozumie. Zniem asi veľmi zúfalo, pretože pani Adamovičová sa so mnou okrem toho ešte podelí o svoj osobný overený recept na porazenie chrípky.  Mám si rozkrojiť strúčik cesnaku na dve polovice a vložiť si ho do úst, dozadu, medzi ďasno a líce. Rozkrojenou časťou k ďasnu. Takto mám vydržať niekoľko hodín. Vylučuje sa odtiaľ antibiotikum, prírodný liek na všetko. V živote som nemala konverzáciu o cesnaku a sopľoch s človekom, ktorého som nikdy nestretla osobne.  Pani Adamovičová je skrátka trieda, mohla by robiť na pohotovosti. Vložím si cesnaky do úst a nechám pôsobiť. Štípanie je o chvíľu neznesiteľné, ale snažím sa vydržať.  Rozmýšľam, či túto „kúru“ naučila pani Adamovičovú jej mama, pani Božidara Turzonovová. A vybavím si ju na doskách SND. Je to zaujímavé spojenie. Od slovenskej hereckej divy až k cesnaku v mojej dutine ústnej v byte na Kaukaze.  Stať sa môže všeličo. Hlavne v prvé dni. V tie sa asi dejú zázraky, či už ste čerstvo narodený, alebo čerstvo v Tbilisi.   

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?