No problem

Autor: Barbora Hrínová | 4.10.2016 o 12:30 | Karma článku: 12,69 | Prečítané:  6215x

Merač prejdených km síce zapnutý tiež nikdy nemá, ale vie trochu po anglicky a tak sa medzi gruzínskymi taxikármi pre mňa rýchlo stane elitou.

Po prvej jazde mi dáva svoje číslo (call me, anytime you like), uložím si ho len pod písmenom T, lebo si nie som istá, či som dobre rozumela jeho meno. Tariel?, hodím to do googlu, aby som si overila, či také mužské meno skutočne existuje. Vyskočí mi: Tariel Oniani, gruzínsky boss mafie, člen Kutaiského gangu, hľadaný, na liste Interpolu. Tak existuje, ale snáď nie každý Tariel je mafián. I keď, všetky tunajšie tváre vzbudzujú mierne podozrenie tohto druhu. S veľkými temnými vpadnutými očami a gruzínskymi črtami vyzerá aj Kristus na kupole kostola ako člen ich národného gangu.  Ale z taxikára Tariela vyžaruje niečo mierne, poctivé, až zásadové. Zväčša má oblečenú obnosenú tyrkysovú mikinu s kapucňou. Uberá mu vek. Môže mať niečo cez štyridsať.  

Na moje smsky s objednávkou taxi odpíše vždy no problem a zaparkuje pred mojim domom desať minút pred dohodnutým časom. Na gruzínske pomery vzácna presnosť. Tariel strávil istý čas v  Európe a zdá sa, že jeho zmysel pre spoľahlivosť bol utužovaný západnou mentalitou. Pracoval ako tréner juda v Holandsku a Dánsku. Neviem ako dlho, ani prečo ho už nerobí. Nepýtam sa. Pred nami sa na prednom zrkadielku auta hompáľa namiesto ježiška miniatúrny judistický dres s čiernou stuhou.  

Od začiatku cítim, že ma vozí rád. Vo svete, v ktorom sa pohybuje, predstavujem veľmi neškodný element. Cudzinka, žena, navyše už vie, že v tom byte bývam sama. To všetko ma kvalifikuje do kategórie bytosti, voči ktorej sa bude správať ako ochraňujúci rytier a v prípade potreby určite opráši zopár judistických hmatov. Tu sú muži, ešte stále mužmi, je mi ešte viac krát prízvukované. Ale nie od neho, Tariel veľa nerozpráva, skôr koná.

Keď sa vraciam do Tbilisi vlakom neskoro večer a rozmýšľam, kde ho v záplave taxikárov pred stanicou asi nájdem, prekvapí ma, že stojí na nástupišti, dokonca pri dverách, z ktorých vystupujem a berie mi ruksak. Po ceste sa ma pýta, či mám rada víno, pretože on ho doma vyrába. Tiež vlastnoručne pečie chačapuri, typické gruzínske jedlo a nabudúce ho zabalí spolu s tým vínom do ruksaku a pôjdeme na celodenný výlet po sakrálnych pamiatkach v meste. V gruzínsku si nikdy nemôžete byť istý, že dostanete presne tú službu, ktorú ste si objednali. Väčšinou je to menej, alebo viac. Tentokrát je to viac. Hranica medzi profesionálnym a osobným je tu veľmi tenká. No napriek tomu, že mi je sympatický, neviem si predstaviť, že by po tom celodennom výlete skončil v mojom byte. Radšej sa mu mesiac neozvem.     

Bojím sa, že mi po tej odmlke neodpíše, ale no problem, zase načas parkuje pred mojim domom a jeho návrh z minula je úplne premlčaný. Mesiac je v gruzínsku dlhá doba, za ten čas sa toho veľa zomelie a Tariel je určite vyťažený. Medzi komunitou cudzincov v Tbilisi si už musel urobiť meno. Niekedy sa v noci otočí na letisko aj trikrát.  Okrem nocí, keď robí v "gasine". Zase mám pocit, že zle počujem, ale áno, je to kasíno, akurát to vyslovuje spôsobom s čudesným g na začiatku a gasino znie, akoby to bol nejaký nechutný obojživelník, ktorý sa mu zahryzol do nohy a nechce ho pustiť. Nemá to tam rád. Iveria je najväčšie kasíno v regióne a vždy je plné. V okolitých krajinách kasína zakázali, tak sa bohatí turci, azerbajdžanci a iránci hrnú za hazardom sem. Gruzíncov medzi nimi takmer nevidieť, je to pre nich drahý špás. Tariel stojí ako SBS pri dverách a pozerá ako sa kúsok pred ním točia veľké peniaze. Hrajú muži, aj ženy, pri mužoch tomu ešte trochu rozumie, ale pri ženách nie. Hrajú celú noc, ráno si idú na pár hodín pospať a okolo jednej sa už zase zbiehajú pri hracom stole. Minule tam bol brat Azerbajdžanského prezidenta, prehral 500 tisíc dolárov za noc. Tariel bol rád, že zarobil svojich 40 lari. Mesačne mu to hodí asi 500 lari. Ale, what is it? - položí si rečnícku otázku. 150-200 dolárov, that is nothing - sám si aj odpovie. K tomu nejakých 200 dolárov z taxikárčenia. Keď si stočí víno a upečie chačapuri doma, nejako vyžije.

Raz ma čaká o deviatej ráno v bielej košeli a čiernych elegantných nohaviciach. Ide rovno z kasína. Čierne kruhy pod jeho očami vyzerajú neodstrániteľne ako tetovanie,  hovorím mu s vážnou obavou, nech si ide pospať. Povzbudivo povie, no problem, zahasí desiatu z 60 siatich cigariet, ktoré v ten deň ešte vyfajčí a vyberie sa so mnou hľadať po tbiliských obchodoch baliaci papier, čo je tu takmer neznámy tovar. Vchádza do predajní a pýta sa predavačiek, až nakoniec víťazne vyjde s balením papierov, ktoré sa zakladajú do flip - chartu. Ja mu tiež trošku pomôžem. Dáva mi prečítať sms, ktorá mu príde, keď sa snaží predrať na štvorprúdovej ceste, ktorá však vyzerá ako jedenásť- prúdová.  Skupinka amerických turistov mu popisuje, kde ich má vyzdvihnúť v noci na letisko. Bývajú v rôznych častiach mesta. Pýtam sa ho, či si nechce túto noc vziať voľno, ale odhodlane pokrúti hlavou a diktuje mi, čo mám odpísať: no problem. Bojovník. A pri tom, má na výber. Mohol by to vzdať a postaviť sa na chodník s natrčenou dlaňou. Takých je tu veľa. Niektorí majú cez tvár prehodené tmavé handry. Hanbia sa.  

Nakoniec ma vezie do chrámu Metekhi, ktorý som si nechávala na posledný deň môjho pobytu. Spolu so sochou Vachtanga Gorgosaliho, zakladateľa mesta, sa dôstojne vypína nad brehom rieky Kura. Tariel zostáva aute, zapáli si. Ešte si naposledy užívam atmosféru pravoslávneho kostola, kde na mňa z každého kúska hladia desiatky očí svätých, v ktorých sa čosi dekadentné mení za trblietavým svetlom sviečok na zvláštne mystické.  Sú vpadnuté a temné, akoby všetci ťahali 24 hodinové šichty už dlhé storočia. Určite sa čosi narobili, keď bránili kresťanskú vieru pred dobyvateľmi zo všetkých svetových strán. Keď sa vrátim, Tariel na mňa iba mlčky pozrie a v jeho tvári je vidieť isté opatrné dojatie. Až keď sme na ceste, opýta sa ma, či verím v Boha. Zaváham, no vidím, že teraz nie je čas na filozofické úvahy a komplikované nuansy, ktoré by sa do jeho angličtiny aj tak nezmestili a poviem, že áno. Viditeľne mu odľahne. Povie, že keby nebolo Boha, už by neexistoval. Znie to presvedčivo. Dve krabičky cigariet a šesť káv denne ho nemôžu udržať pri živote.  

  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?